Bojové umenie podané majstrami z územia dnešného talianska bolo a je od začiatku fungovania skupiny jej prioritou. Taliansky šerm je širokým pojmom a Žoldnieri sa zaoberajú rekonštrukciou niekoľkých štádií jeho vývoja. Cesta ktorou sme prešli nás zaviedla od inscenovania k poznávaniu skutočného učenia majstrov a až následného inscenovania na základe reálnych bojových princípov. Tieto musia byť samozrejme pri predvádzaní upravené do bezpečnej podoby. Taliansky šerm má korene veľmi ďaleko a dnešný človek nie je schopný určiť bod jeho vzniku v ucelenej forme. Majster Capo ferro hovorí o vzniku šermiarskeho umenia toto:

„ Umenie šermu je veľmi starobylé. Bolo založené (pozn. vymyslené) v dobách Ninusa, kráľa Asyranov, ktorý sa prostredníctvom umenia použitia zbraní stal vládcom celého sveta. Od Asýranov sa prostredníctvom monarchie umenie dostalo k Peržanom. Odtiaľ prichádza do Macedónie skadiaľ priamo do Grécka. Z grécka sa potom umenie zastavilo až v Ríme, ktoré podľa svedectva Vegetiusa (pozn. odvoláva sa naňho viacero majstrov) niesli ďalej poľní majstri šermu ktorí sa nazývali CAMPI DUCTORES, VEL DOCTORES (poľný veliteľ, alebo učitelia). Znamená to vodca, alebo poľný majster, ktorý učil vojakov útočiť sekom, alebo bodom na cvičný stĺp. Tak isto aj my Taliani hrdo pestujeme umenie šermu, aj keď je to viac v školách (pozn. šermu) ako na bojovom poli alebo vojenskom využití. Tvrdím, že dnes v čase vojny majú väčší úžitok delá a arkebúzy ako meč ktorý už neslúži tak ako ostatné zbrane na dosiahnutie víťazstva.“

Obdobie gladiátorov a rímskych legionárov je nám všetkým určite známe. Po páde rímskeho impéria sa snáď rozmach talianskych  bojovníkov zastavil, no už v trinástom storočí máme prvé zmienky o pôsobení talianských majstrov. Pätnáste storočie je obdobím nemeckých šermiarov (kunst des fechtens) no i taliani majú k téme čo povedať. Fiore dei Liberi a Fillipo Vadi sú veľké mená šermu dlhým mečom z tohto obdobia. Naším zameraním je šermiarske umenie v období od šestnásteho storočia do devätnásteho storočia. Ide o široký záber no štýly ktoré sa v tomto období prelínajú boli pre nás tak atraktívnymi, že sme sa rozhodli študovať a pokryť aspoň hlavnú plejádu týchto šermiarskych tradícií. V skratke je možné hovoriť o týchto štýloch talianskeho šermu ktorým sa venujeme:

1. Bolonská tradícia– V období kedy v ostatných krajinách vrcholil stredovek, v taliansku začala renesancia. Je treba vedieť, že pojem Taliansko v tej dobe ešte ako celok neexistoval, pretože súčasné územie sa skladalo z množstva mestských štátov. To znamenalo vzájomnú konkurenciu a s tým spojený rýchly vývoj šermu. Pomaly nastáva čas talianskych majstrov  a  šestnáste storočie  nám  necháva mnoho známych mien, ktoré prinášajú do oblasti bojového umenia veľa nového. Naša skupina vychádza pri interpretovaní tohto systému z piatich hlavných mien tradície, ktorými sú Antonio Manciolino, Achille Marozzo, Giovani DalAgocchie , Angelo Vigiani a anonym z Raveny. Bolonská šermiarska tradícia je systém mienený nie len na civilné súboje ale aj pre vojenské použitie. Dnes mnohí ľudia tvrdia že šermujú rapírom podľa Marozza, ale to je vžitý omyl. Úprimne, pochybujem, že vôbec poznajú jeho učenie, pretože ak by tomu tak bolo vedeli by, že Marozzo používa ešte zbrane ktoré nie sú typickými dlhými rapírmi a hlavne šerm samostatnou zbraňou v jeho diele zaberá nepatrnú časť. Bolonská škola pokrýva širokú paletu zbraní a našou snahou je priniesť na Slovensko ucelený zrekonštruovaný systém ktorý ponúkne dnešnému šermiarovi určite veľa nového.Zbrane ktoré boli k tomuto šermu používané taliani nazývali jednoducho spada, teda meč. Šlo o jednoručný meč ktorý sa začínal podobať na neskôr používaný rapír, no bol jednoduchší na koši a mal kratšiu ale pádnejšiu čepeľ vhodnú rovnako k bodu i k seku. S ním potom mohli byť kombinované zbrane do ľavej ruky ako napríklad pugnale (dýka), brocchiero (pästný štítok), rotella (veľký guľatý štít), targa (talianský hranatý pästný štít). Systém tiež hovorí o šerme dlhým mečom (spadone) a tyčovými zbraňami.
2. Šerm rapírom– Druhé vývojové štádium, ktoré je predmetom nášho záujmu nazývame interne tradičnou talianskou školou. Je to bojový systém z prelomu šestnásteho a sedemnásteho storočia až do jeho polovice. Talianski majstri sú už v tomto období pevne udomácnení v Európe a nie je nič čo by mohlo konkurovať ich populárnemu stále módnejšiemu, ale hlavne prakticky úspešnému bojovému systému. Používané zbrane sa mierne modifikovali, ide o čisto súbojové zbrane určené primárne na bod s dlhými čepeľami. Žoldnieri sa pri rekonštrukcii tohto štýlu šermu zameriavajú najmä na učenie veľkého majstra Salvatora Fabrisa (dielo bolo vydané v roku 1606) a množstva jeho dobových interpretácií. Fabris bol dvorným majstrom Dánskeho kráľa Kristiána IV. a jeho dielo je snáď najobjemnejšie a najkvalitnejšie, čo je možné v tomto období medzi talianskymi majstrami nájsť. Vychádzame však aj z učenia iných majstrov akými sú napríklad benátčan Nicoletto Giganti (1606), Ridolpho Capoferro z Cagli (1610), alebo ich mladší kolega Francesco Alfieri z Padovy (1640).Tak ako pri kunst des fechtens i tu sa snažíme o realizovanie možnosti vierohodne aplikovať techniky dlhého rapríra vo voľnom šerme. Dnes sa uskutočňujú rôzne turnaje kde sú používané športové čepele a tým pádom vzhľadom k svojej váhe takéto zbrane nie sú vhodné na použitie techník o ktorých sa rozprávame. Sú príliš ľahké a preto nekompatibilné so systémom majstrov tradičnej šermiarskej školy. Žoldnieri sa pravdepodobne ako prví na Slovensku začali venovať voľnému šermu rapírom, použitím cvičných rapírov, ktoré spĺňajú váhové kritériá no i napriek tomu zloženie ocele z ktorej sú vyrobené zabezpečuje dostatočnú flexibilitu a tým pádom i bezpečnosť. Ide o veľmi dôležitý krok z hľadiska rekonštrukcie bojových umení, pretože iba použitím vhodných zbraní je možné otestovať jednotlivé interpretácie techník v situácii kedy nejde o assalto (dohodnuté cvičenie) kde obaja vedia čo bude nasledovať. Našim cieľom je zorganizovať turnaj vo voľnom šerme dlhým rapírom tak aby tento šerm bol skutočný a reálny.
3. Klasická škola šermu fleuretom– Posledný z tretice hlavných prúdov ktorými sa zaoberáme. Je to mladá forma šermiarskeho umenia ktorú mnohí nesprávne spodobňujú s dnešným športovým šermom. Toto však nie je pravda. Iste, športový šerm sa prirodzene vyvinul z klasickej školy, no v 19. storočí ktoré je obdobím nášho záujmu si šerm stále zachovával svoj bojový charakter. Aj história klasickej šermiarskej školy má svoje tienisté stránky. Jej obdobie v Talianku totiž charakterizoval vzájomný boj dvoch smerov, ktoré si boli v mnohom podobné, no v mnohom odlišné. Severný, takzvaný zmiešaný štýl je charakteristický silným francúzskym vplyvom. Jeho hlavným zástupcom je majster Giuseppe Radaelli. Južný, takzvaný neapolský štýl sa viac drží talianskych tradícií a jeho predstaviteľom je majster Masaniello Parise, ktorý pochádza z významnej rodiny so šermiarskou tradíciou. Šermuje sa ľahšími zbraňami a v našej skupine je práve tento štýl šermu prvým, s ktorým sa nováčik na tréningoch stretne. Dôvodom je jej relatívna bezpečnosť (športové čepele).  Ide o veľmi dobrý systém, pri ktorom adept získava základnú pohybovú kultúru, získava znalosti o tempe, menzúre a ďalších mechanických a taktických zákonitostiach šermiarskeho umenia. To všetko prebieha s použitím ľahkých zbraní, preto ide o formu mimoriadne vhodnú pre začiatočníkov. Po zvládnutí tohto spôsobu šermu je možné prejsť na ostatné formy kde sa používajú ťažšie zbrane.